Ryba, jedlo žobrákov, ako
sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala luxusnou
lahôdkou. Kuracie zadky, ktoré sme hádzali psom sa začali predávať s
kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a krkmi ako delikatesa.
Kvalitnú vodu z vodovodu, sme vymenili za sladké presýtené žbrndy.
Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť,
pretože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina, ktorú
udržíte v ústach len dovtedy, kým ju rýchlo nevypľujete, a to kamkoľvek!
Všetko, čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju hodnotu-tradíciu,
sme vlastne vymenili za drahé šmejdy v načačkanom obale. Sú tu aj dobré
veci. Lenže, čím ďalej tým je ich menej a treba ich poriadne dlho
hľadať. Hľadať, premýšať, čítať nečitateľné návody a obsahy, ktoré
nemáme šancu vidieť, ak sme si nepribalili lupu. Ulice sa nám zaplnili
Bratislavčanmi z Číny, Thajwanu či Vietnamu. Cez reklamy si nevidíme
špičku nosa. Chodníky a prechody sú plné stojacich áut. Exekútor
dopisuje adresu a správca domu hádže do schránky vyúčtovanie s
tučným nedoplatkom.
Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri
telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD, PC a stále nám niečo
chýba. Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia, ktorým už človek prestáva
rozumieť a vyznať sa v nich, je priam nemožné. Kamery nás sledujú na
každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je
evidované, zaznamenané, a to všetko pre našu bezpečnosť.
Každá
správa, každá pošta, každý telefonát, každá platba, každý mail, každý,
niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom. Kedykoľvek
sa dá vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená na okamžité
použitie proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k
trestným činom o akých som nemal v minulosti ani potuchy. Drogy,
prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy, sa stali bežným sprievodným javom
tejto "slobodnej" doby. Zbavujeme sa vlastnej identity, pretože
súhlasíme so všetkým, čo po nás rôzne inštitúcie, ako banky, mobilní
operátori a pod., požadujú. Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa
určite na ulici nenarodil.
Môžeme vidieť žobrákov, ako im trčia nohy
z kontajnera, aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely
pre psov aj s vlastnou webovou stránkou. Ak sa však ocitne na ulici
človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame sa číslom daňového úradu či
sociálnej poisťovne. Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata
človečenstva? Kde je niečo viac, ako len strohé konštatovanie? Hrôza, čo
sa tu udialo za tých dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie,
ľudskosť, tolerancia, teplo rúk, sklon pred šedinami. Nepoznáme suseda,
nevieme aký plat má vlastná žena či muž. Nesmieme dať po zadku vlastnému
dieťaťu, ak nechceme mať problémy s úradmi. Sledujeme stupídne,
nehodnotné až deštruktívne pôsobiace televízne stanice, kde seriály bez
konca nahradzujú kultúrne vyžitie určitej skupine nevedomých a možno aj
nevidomých ľudí. Ale čo tá druhá polovica? Nemá šancu fungovať dôstojne,
bez toho, aby jej boli podsúvané podobné stupídnosti? Ak je toho málo,
môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú verejne do riti aj s
posmešným komentárom. Nádhera a vďaka za ten kultúrny a hodnotný
zážitok, ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom
niektoré televízie.
Nehovoriac, aké celebrity tam má možnosť človek
vidieť . Kde že by mali na nich takí umelci, ako p. Króner, Dibarbora,
Huba. atď., čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší
herecký-umelecký výkon, aby zanechali v divákovi ozajstný zážitok.
Rozdiel je len v tom, že títo herci s umením žili celý svoj život. Žili
pre umenie a srdcom umenie tvorili. Kupujeme cigarety, ktoré nám
zakázali fajčiť tam, kde sa fajčiť vždy mohli. Okrádajú nás ako malé
deti na piesočku a z každej predanej krabičky nám jednu-dve vytiahnu už
ešte pred predajom. K lekárke chodíme s platobnou kartou, alebo s
peňaženkou v ruke. Bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva o živote a
druhý hľadí do počítača. Formulky, nacvičené frázy, ktoré nemajú s našim
ozajstným ľudským vnútrom a presvedčením nič spoločného. Letákmi,
ktorými sú upchané vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre nás
neprosia, aby sme nakúpili len u nich. Keď sme však zaplatili "u nich",
nestačíme sa diviť, ako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky. Hneď
je jasné, kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť skončila.
Môžeme
povedať svoj názor. Slobodne, demokraticky sa aj vyjadriť. No, k čomu to
je, keď to nie je nič platné! Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto
z nás si nie je istý zajtrajškom. Je len pár jedincov, ktorým je to
jedno, a tí žijú aj tak mimo nás a v anonymite. Nie som sám, komu to
všetko už začalo vadiť. Niekde sa stala chyba-veľká chyba, ktorej
náprava bude trvať veľmi dlho. Svet ochorel a my v snahe uplatniť sa,
sme ochoreli s ním! Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia nie
je o nič
lepšia. Možno až nástup duševných chorôb, depresií,
samovrážd, naštartuje proces triedenia, ktorý nás položí na kolená, keď
to už prestaneme zvládať. A čo ďalej?
Mám dosť slobody tohto typu,
slobody, ktorá so slobodou nemá nič spoločného. Slobody, ktorú si
nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám ako pre nás. Je tak
oklieštená zákonmi a právami tých druhých, že je v podstate otvorom
neprávosti, zločinu, podvodom, že jej existencia mi pripadá ako aura.
Kdesi je, ale nevidím ju. Je mimo mňa. Želám si stretnúť človeka -
priateľa. Chcem sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu.
Chcem mať okolo seba úprimných ľudí, ako tomu bolo voľakedy. Chcem
stretnúť kamaráta, ktorého prvá otázka nebude smerovať k materiálnym
veciam, ale opýta sa ma : "Ako sa máš? Ako žiješ? Zájdeme si spolu
niekam sadnúť?" Kamaráta, ktorého v polovici debaty nevyruší zvonenie
mobilu a nebude musieť odísť. "Vieš, tento telefonát bol tak dôležitý,
že ak by som to nezobral, mohlo by ma to stáť prácu." Ovládol nás strach
a v tom strachu žijeme svoje každodenné životy. To je fakt a skutočná
realita tohto novodobého, demokraticky pokazeného sveta. Ďalšieho
pokusu, ktorý príde , keď sa to už celé nebude dač udržať, sa chvála
Bohu nedožijem. Hoci rád by som sa toho dožil - možno.
Milan Lasica
Žádné komentáře:
Okomentovat